Biele, čierne. Dobré, zlé. Pekné, škaredé. Hore, dolu. Všetko, nič… Dodnes si pamätám, ako sme sa na hodine slovenčiny učili antonymá, slová na prvý pohľad jasne kontrastné, no na ten druhý pohľad, veľmi mylné.
Človek navonok krásny a vo vnútri škaredý…v tú istú sekundu svojho bytia. Žena, čo veľa rozpráva hlasom, no jej srdce ešte neprehovorilo, stále mlčí. To miesto pri okne, kde jednému je zima a druhý si vyťahuje rukávy od tepla. Šum mora, preňho priveľkého a pre ňu ,,tak akurát’’. Žena, čo je matka, ale stále je niekoho dieťaťom. Keď poznáš niekoho, kto ťa učí a robí lepším, ale veď aj ty máš svojich žiakov…Tvoj najlepší priateľ je niekoho najväčší nepriateľ. Láska k milovanému, nenávisť k milovanému. Ten pocit, keď si tu, ale vieš, že tu skutočne nie si.
Všetko je so všetkým prepojené, ako dlane dvoch rúk. A to čierno-biele je zrazu čiernobiele a ty netušíš, kde začína biela a kde končí čierna.
A dobro nikam nezmizlo. Možno len na malú chvíľku, aby zmylo zlo.
Peace_menka 